pondelok 1. augusta 2016

Ronda dels Cims

Prológ

.... človek vydrží strašne veľa, mnohokrát  spadnúť na dno a opätovne sa vzchopiť a odraziť. Prípadne to dno preraziť a objaviť tak celý vesmír možností a tiež aj pádov na nové dno. A celý tento proces sa môže opakovať. Dokedy? To neviem, teda zatiaľ....


Začiatok

Pred rokom som sa na Lazovej stovke zoznámil s Honzom Suchomelom. Chvíľu sme sa rozprávali o rôznych pretekoch, no podvedome som spozornel, keď Honzo zasnene povedal: "Já byl  na Rondě, jó to byl závod!".  Potom som to pustil z hlavy a až po trištvrte roku som si spomenul ... Rozmýšľal som s Kuškom, čo ďalej a spomenul som si. Navyše registrácia bola vtedy jednoduchá, kritéria som spĺňal a preplnený zoznam záujemcov tiež nebol. Veľmi rýchlo bolo rozhodnuté - teda po nevyhnutnej rodinnej rade. Nakoniec všetci boli spokojní, pretože sme sa spoločne zhodli na myšlienke spojiť pretek s rodinnou dovolenkou. Hurá, nová výzva! Asi zatemnenie mozgu...

Príprava

Postupne mi to začalo dochádzať. Toto nebude jeden z tých ľahších pretekov, 170 km/13300 m+ .... No nezvyknem brať slovo späť. Trať sa jednoducho predstaviť nedá... je to podobné ako by si si mal predstaviť výhru 170 miliónov Eur. Nič ... iba číslo.  A ešte jedna vec, s Kuškom sme historicky prví Slováci, čo sa do Andorry prihlásili, waw ďalšia výzva. A tak som sa do toho pustil ... mentálne aj tréningovo.  Študoval som profil trate, čítal blogy, pozeral videá. Bolo mi čoraz jasnejšie, že rýchlosť je pri tomto preteku nepodstatná, ale budú potrebné "výškače". Tak som začal kombinovať  pomalé dlhšie výbehy a zbehy s vertikálami a prudkými zbehmi.  V zime skialp.  Pridal som beh aspoň s čiastočnou výbavou na chrbte a s paličkami (a to aj vtedy, keď mi boli úplne nepotrebné).  Dolaďujem výbavu a výživu, chcem mať istotu, že veci mi budú sedieť. Po určitej dobe som toho však začínal mať plné zuby - logicky, veď trať sa opakovala. Tak som to začal kombinovať s horským bicyklom... Kurnik - veď je to zasa tá istá trasa! A tak som prešiel k cesťáku. Celkom zaujímavá skúsenosť. Navyše ako som po očku  na Strave pozoroval iných skúsenejších bežcov z Čiech, všetci jazdia!!! V rámci prípravy som zaradil do programu dve stovečky - obľúbenú Lazovú stovku  a veľmi pekný výlet s kamarátmi - polovičnú trasu Ivana Martyneka "Okolo  Turčianskej záhradky". Čaro tejto spontánnej akcie bola v tom, že sme si všetky veci (vrátane stravy) niesli so sebou a vodu pili z prameňov. Nádherný "čistý" štýl.
Ani sme sa nenazdali a už sme leteli do Barcelony. Z Barcelony je to 3 hodiny autobusom do hlavného mesta  Andorra la Vella, prapodivného štátu Androrra. Odtiaľ  20 minút taxíkom do nášho hotela, asi 2 km za Ordinom, dedinou kde štartoval pretek.  

Pretek


Podvečer pred pretekom si vyzdvihnem veci, rozdelím výbavu do  dvoch drop bagov a dokonca idem na briefing so svojim synom. Na štart kázali prísť o šiestej, tak som prišiel 6:15 - medzi prvými. Skontrolovali mi, či mám hliníkovú fóliu a pustili ma do priestoru štartu, ktorý sa postupne zaplnil pretekármi. Kolorit a atmošku dopĺňala miestna kapela mladých bubeníkov. Neskôr epická vážna hudba, napätie stúpalo, pulz sa zrýchľoval, potom už len ohňostroj a masa sa pohla. Venga! Venga! Vengaaaaaaa!!!!!! ričal dav okolo. Rozlúčil som sa pohľadom s Katkou a deťmi, vypol mozog a rozbehol sa. Pôvodnú striedmu taktiku som na poslednú chviľu zamenil - bežal som relatívne svižne, pretože som mal informáciu o hroziacich zápchach a to nemám rád. Rád si diktujem tempo sám. Úvodných 4-5 km bolo relatívne bežateľných, striedali sa strmšie úseky s miernymi stúpaniami. A skutočne predbiehanie v týchto úsekoch bolo relatívne problematické.  Bežalo sa veľa v lese a zatiaľ sme moc nevideli kam to vlastne ideme. No to sa čoskoro zmenilo. Les ustúpil a odkryli sa tí velikáni. Á kruci! Kam som sa to ja len dostal! Som 2000 m vysoko a cítim sa čudne, mám pocit tlaku v hlave, stále mi tečie z nosa a neskutočne dychčím. Občas sa zastavím, aby som fotil tú nádheru. Vôbec mi nevadí, že ma vždy niekto na takejto zastávke predbehne. Času predsta dosť.  O necelé 3.5 hodiny som na prvej kontrole - chata Sorteny (21 km). Hoci som pôvodne plánoval minimálne zdržanie, nakoniec toto vyšlo na niekoľko desiatok minút. Musel som vypustiť paru. Pokračujem ďalej, na ceste sa otvárajú neskutočné údolia lemované horami. Hoci oficiálny profil trate ukazuje len pílu strmých zostupov a výstupov, realita je trochu iná - medzi oficiálnymi vrchmi sú také neoficiálne menšie mršky - síce krátke, ale strmé. Stále a dookola, celú trať. Nuž čo, buď si zvykneš, alebo nezvykneš. Ďalších 10 km a po 2,5 hod a som na druhej občerstvovačke Coma d'Arcalis. Pomerne pekná a veľká turistická chata. Nahádzal som do seba nejaké pomaranče, vypil kolu, napil sa vody, zobral polievku - a švacol zo sebou na lavicu. Ufff, mám dosť. Rodinný príslušníci pretekárov sa mihali okolo svojich favoritov, nosili im jedlo, masírovali nohy.... luxus! Doplnil som vodu do flašiek, napil sa a už nebola iná zámienka prečo ostať, treba sa pohnúť ďalej. Moc sa mi nechce, ale skutočne už musím. Prvý raz si uvedomujem, že som ešte nečúral a to napriek tomu, že  do seba lejem objemy tekutín. Čudné. Musím to sledovať.  Postupujem po tej pílke ďalej. Dychším ako pred smrťou, ale šlapem koľko to ide. Zbehy robím zľahka. V tom teréne s ostrýmiskalami to ani inak nejde. Teda aspoň mne nie. Konečne sa dostávam k ďalšej občerstvovaške Pia de l'Estany. Táto malá chatka je umiestnená pod najvyšším vrchom preteku. Hneď sa vrhnem k stolu s jedlom - inštinktívne siahnem na  melóny - červené aj žlté. Sú luxusne nakrájané na pyramídky. Stačí odkusnúť a zvyšnú šupu odhodiť. Mozog mi exploduje. Áááááááááááá. Neuveriteľná lahôdka! Neviem sa toho dojesť a ľudia okolo tiež nie. Škeríme sa na sebá ako lečá, žujeme a krochkáme blahom.  9 hodín behu je za mnou. Strategicky sa zložím ku prameňu a zavolám Katke - ešte žijem. O chvíľku sa mi prihovorí Martin Hlaváč, borec z Česka. Tiež sa zoznámim s Jozefom Schovánekom,    s ktorým strávim nejednu chvíľku a Přemyslom Kocyanom. Martin ešte ostáva, ostatní sa pohli. Aj ja by som sa mal. Pozviecham sa a odchádzam. O chvíľku na mňa kričí nejaká pani. Heeey! Wait!!!! Tak na ňu počkám. Pani na mňa kuká a spustí.... Are you sure? Pani zlatá, jasné že som si istý, čoby som tu už len robil? (tak odpovedám ... Yes I am). Hmmm, pani mi začne trhať časť z pripnutého čísla. Civím na ňu, ale môj bezkyslíkový mozog zatiaľ nereaguje. Asi chce ústrižok za jedlo, zabudli si ho zobrať a tak ma dobehla aby neboli škodní. No v tom sa pani  pokúsi odtrhnúť moje číslo! Ho ho hoooooo! Hell! What are you doing????  zrevem na ňu. A v tom mi to celé došlo... Vybral som sa opačným smerom a pani si myslela, že vzdávam pretek.... Do kelu! To bolo tesné!!! Znovu mi zlepia číslo 3M páskou a s ospravedlňujúcim pohľadom ma prepúšťajú na cestu smerujúcu na Comapedrosu. Vrch vysoký 2930 m. Po krátkom miernom stúpaní sa dostávame do čistého vertikálu tvoreného z voľne pohodených skál. Prestávky sú čoraz častejšie, dýchanie je plytšie a rýchlejšie.  O 2 hodiny som hore, nasleduje foto a kontrola čísla. Počujem gajdy. Tak toto je vec! Chlap tam zahrá každému, následne mi ukazuje horizont. Smeje sa. Nechápem prečo až dovtedy, kedy sa ho nespýtam, že či nevie, kadiaľ pobežím. Znova úsmev, potom ukáže horizont, kde sa týči nekonečná hradba vrchov. Tadiaľ všade pobežíš my friend. Už chápem a radšej sa už nič nepýtam. Chvíľku sa rozhliadam (áno, bolo to nádherné, ale euforický som v tej chvíli rozhodne nebol) a začínam zbiehať dolu šialeným  terénom plným štrku (záujemcovia môžu ísť trénovať na haldy kameňov pred tunelom Dubná skala, ha ha ha ). Zbeh končí na snehovom jazyku, ktorý ústi do plesa. Tohto roku to nebolo moc dramatické a nemyslím si, že by hrozil pád do vody. O chvíľu som na občerstvačke - Refugi del Comapedrosa. Ešte stále som nečúral ... hmmm, čo sa do čerta deje? Hneď na úvod ukecávam prevádzkárku chaty a  kupujem si pivo, teda dve. Júúúj, len tak vo mne zasyčia. Konečne začínam cítiť plný mechúr. Odteraz už nemám problém. Ďalší úsek sa mi páčil, pomerne dlhý úsek bol bežateľný a tak som sa do toho konečne mohol trošku oprieť. Záver bol v znamení strmého zostupu, tu už som znovu trpel. Zbeh sa končil pod celkom strmým lyžiarskym svahom. Moc ma to stúpanie teda nenadchlo. Nakoniec to nebolo až tak zlé ako sa to na prvý pohľad javilo. Čakala ma chata plná jedla. Žiaľ občerstvenie bolo vonku. Stretol som tu Jozefa a tak som si von sadol na schodík. Bol už večer a schladilo sa. Po niekoľkých minútach som sa začal triasť. OK, treba dať teplú polievku, vravím si. Zoberiem si tanier plný polievky do rúk a okamžite začína byť jasné, že ho nebudem schopný pre triašku odniesť. Láskavá mladá pani pri občerstvení to okamžite pochopila, usmiala sa na mňa, zobrala mi tanier a odprevadila ma dnu do chaty. Ó! Ďakujem moc!!!! Sama stála v krátkom tričku, veste a krátkych nohaviciach, doteraz nechápem. Veľmi podobný scénar sa odohral o chvíľku, keď som si do pohára nalial Colu.... no to už som sa zaprel a odniesol som si pitie sám.  Vzhľadom k tomu, aká mi bola zima, rozhodol som sa prezliecť- navliekol som na seba merinové tričko s dlhými rukávmi a na kraťasi som nasúkal elasťáky. Chvíľku to trvalo, ale postupne som sa zohrial. Pohol som sa ďalej a  terén bol znovu dobre behateľný. Zotmelo sa a tak som vytiahol čelovku. Posledný vrch tohto úseku - Bony de la Pica som zdolal pomerne ľahko a v dobrej nálade.  Nasledoval drsný strmý technický zostup. Kontrola na vrchu ma s úškrnom upozornila na šmykľavý terén. Rovnakým úškrnom som im odpovedal OK, don't worry! A o 10 metrov už ležal predo mnou pretekár. Kričím mu, že nech ide opatrnejšie. A o ďalších 10 metrov už ležím aj ja. Vbehol som do strmého svahu, kde bol čistý prach a to už bolo na podrážku tenisiek moc.  Tak si hovorím - choď opatrnejšie :) a spomalím. Neskôr prichádzame k strmému technickému zrázu, kde sú reťaze a organizátori tam umiestnili záchranársky tým, ktorý ochotne bežcom pomáha dolu. Švihám po  reťaziach dolu a moc si okolie nevšímam. Je tma. Našťastie. Myslím, že za svetla by som tade šiel štvronožky, pretože podo mnou sa otvárala prázdnota. Zvyšná časť trasy bol zbeh pod úroveň 1000 m.n.m. Terén je behateľný, Čelovku zapnem na maximálny výkon a oprem sa do toho. Dobieha ma nejaký týpek a veľmi si sedíme. Letíme dolu a predbiehame dosť veľa bežcov. Následne mi čelovka varovne zabliká. Do kelu! Zle  som si odhadol čas zbehu a mám už len 10 % batérie. Znižujem výkon lampy a dobieham spolubežca. Modlím sa, aby som nezostal bez svetla... Vôbec sa mi nechce z vaku vyťahovať batérie a prehadzovať ich.  Tiež sa modlím, aby mi neprehodili drop bagy, kde mám výkonnejšiu čelovku. Znížený tok svetla si vyberá svoju daň. Zakopávam čoraz častejšie. No strach z tmy je väčší a tak si udržujem tempo. Trochu zakufrujeme, ale o chvíľu sme opäť na trati a zbiehame na asfaltku. Už sme dolu. Na pravej nohe mám nejaký divný pocit. Mrknem na tenisku a zisťujem, že mám odtrhnutú tretinu podrážky. No výborne! Ešteže som si pribalil náhradné tenisky. Nesedia mi síce tak ako tieto, ale aspoň môžem pokračovať ďalej. Je takmer jedna hodina po polnoci a dorazil som na veľkú občervovačku Margineda. Vyzdvihnem si drop bag a zaleziem do kúta telocvične. Opäť sa snažím v maximálnej možnej miere odpočívať, najesť sa, napiť. Vymením ponožky za nové, premastím nohy. Doplním minutý materiál za nový. Vymením čelovku - našťastie je tu! Gemini Olympia mi dáva v temnote istotu.  Z noci robí deň a hlavne svieti tak dlho, že ešte vlastne neviem ani ako dlho, nepodarilo sa mi ju na pochode ešte nikdy vybiť. Tak tomu bolo aj teraz. Na Marginede sa zdržím veľmi dlho, skoro hodinu. No cítim, že je to potrebné a ani vnútorne si nič nevičítam. Ide sa ďalej, v nových (starých) teniskách vybieham do tmy mesta, opäť stretávam Jozefa a motáme sa mestkými zákutiami, až nakoniec opäť sa dostávame do kopcov.  Kráčame serpentínami, ktoré mi pripadajú nekonečné a vôbec ale vôbec ma nebavia. Začínam pociťovať únavu a na plecia mi sadá spánok. Púšťam Jozefa dopredu a zmierňujem tempo. Dobieham slečnu Bil, ktorej o chvíľku dvakrát blikne jej Nao. Upozorním ju, že je čas meniť batériu. Súhlasne prikývne a dá dolu vak. Gentlemansky ju zanechávam v temnote a pokračujem ďalej. Vlečiem sa ako slimák. Som si plne vedomý, že toto úvodné stúpanie bude drsné. Bol som na to pripravený. Teda aspoň som si myslel. Nebol. Slečna Bil s novou batériou ma predbieha a mizne kdesi v kopcoch. No pekne.  Zaspávam a to nie je dobre. Rozhodujem sa pre prestávku. Postojačky zložím hlavu na rukoväte palíc a zatváram oči. Aspoň na chvíľočku. Nesmierne sa mi to páči a nechávam sa unášať prichádzajúcim spánkom. Zobudím sa na to, že snívam. Trvalo to len chvíľku ale bolo to nesmierne osviežujúce. Únava zo mňa spadla a ja som sa konečne svižne dokázal pohnúť. Prešvihnem sa cez dva vrcholy (výška iba 1600 m), dostávam sa na spevnenú cestu a rozbieham sa.  Začína ma to baviť a pridávam do tempa. Predbieham slečnu Bil, Jozefa ako aj ďalších bežcov. Konečne je tu Coma Bela - občerstvovacia stanica. Tu sa najem, napijem a uchmatnem deku. Posediačky sa do nej zabalím a s narastajúcim pocitom tepla prichádza spánok, ktorému nechcem odolať, zdriemnem si asi 15 minút, deku posuniem slečne Bil, ktorá sa okamžite zvalí na lôžko, zvrtnem wecko a  poberiem sa ďalej.  Začína svitať. Terén nie je moc strmý, idem lesíkom, ktorý je však bez života. Aj keď stúpanie nie je moc veľké, znovu začínam pociťovať výraznú únavu. Prekonávam sa až do okamihu, kedy dôjdem na akúsi asfaltku, kde je autobusová zastávka s kvetináčmi. Nastúpal som do výšky 2000 m a som rozhodnutý zopakovať pokus s mikrospánkom. A tak si sadám na jeden s kvetináčov a pokúšam sa zaspať. Vtom sa ku mne priblíži jeden s organizátorov so slovami či som OK a čo sa deje. Vysvetľujem mu, že som fajn, iba že potrebujem chvíľku pospať. Navrhuje mi, že môžem prespať na chate. To mi moc nesedí, veď podľa plánu je najbližšia chata až za Pic Negre, čo je teda ešte  poriadne ďaleko. Chlap sa pousmeje a ukazuje mi na plániku bližšiu chatu. Naznačí mi, že ma tam odprevadí. Ďakujem mu a argumentujem mu, že ho nechcem zdržovať. On s hrdosťou ukazuje na svoju oranžovú vestu organizátora a o dpovedá, že je to predsa jeho práca. Cestou sa družne porozprávame a dorážame na neoficiálny kontrolný bod ( týchto na  celej trase bolo množstvo), kde je skutočne chatka. Chlap mi ponúkne vodu a možnosť voľby spať v chate alebo vonku pri ohnisku. Hneď sa rozhodujem pre ohnisko, kde si aj sadám a znovu s hlavou opretou o paličky prepadám mikrospánku. Po niekoľkým minútach sa cítim celkom fresh a tak sa zdvíham,  srdečne všetkým ďakujem  a odchádzam (až teraz pri písaní blogu si všímam v itenerári, že chatka je tu uvedená - Refugi Roce de Pimes). Výstup na Pic Negre mi spríjemnil Poliak Piotr, s ktorým sme si dobre sadli s tempom a tak sme sa ťahali. Výstup som si moc už neužíval, pretože som bol dosť unavený a ani foťák sa mi už vyťahovať nechcelo.  Z Pic Negre sme to zbehli na Clarol (pred 14:00 hod), občertvovačku, ktorá bola celkom milá a tu som získal opäť aspoň časť svojich síl.  Piotr odišiel s tým, že ho cestou dobehnem. Žiaľ nedobehol som ho, pretože to vzdal, mal problémy so žalúdkom. Bežalo sa prevažne lesným terénom a tak to celkom šlo i keď nie moc rýchlo.  Nasledovala opäť pílka horami a dolami, slnko už začalo pripekať. Terén sa zmenil na skalnatý. Konečne dobieham na chatu v rekonštrukcii - Illa. Načerpám potrebnú energiu, pozriem sa na zásah vrtuľníka, ktorý zváža nejakého nešťastnho bežca a už frčím ďalej. Vystupujem okolo majestátnej priehrady, ktorá je povyše chaty, následne sa púšťam do nekonečného zbehu, kde po chvíli zbadám skupinu rybárov, ktorý sedia na zemi pri mikropotôčiku, do ktorého sa ledva zmestí dažďovka. Som tak prekvapený, že zastanem a pýtam sa ich, čo tu preboha chytajú. Oni bez váhania opovedajú, že ryby. S úškrnom rozťahujem ruky a ukazujem na potôčik, že či to fakt myslia vážne. Pochopili a začali sa rehotať a ukazujú hore na priehradu. Zanechávam ich Petrovmu remeslu a bežím ďalej. Zbeh je skutočne nekonečný, no v peknej prírode, lesy, povedľa rezko zurčí bystrina, no ja rozhodne rezko bežať nevládzem. Konečne som dolu a čaká ma znovu 3 km šľapania nahor. Pohybujem sa v masívnych kotlinách skalnatých hôr, kde sa na rozsiahlych lúkach pasú kravky. Je mi jasné, že pitie z prírodných vodných zdrojov skončilo. Slnko pečie ako v peci na pizzu. Aj keď mám rád teplo, toto je moc, teplomer na hodinkách vystúpil na 33 stupňov, no myslím si, že chce byť ku mne milosrdný, lebo pocitovo je to aspoň 40. Šiltom sa snažim vyrobiť si aspoň mikrotieň, no  pred slnkom niet úniku. Kravkám to tiež asi začína pripekať a tak ničia značenie trasy. Táto časť trasy je zaujímavá aj v tom, že 9 hodín som mimo signál, mimo civilizácie. Celý čas bežím takmer sám. Akonáhle sa prehupnem cez reťazec hôr začínajú mi chodiť prvé SMS od kamarátov, že čo je so mnou. So strateným signálom som zmizol aj z obrazoviek kontrolných bodov. Pomyslím si, aké je to od nich milé, no nemám síl na vytiahnutie telefónu. Viem, že do hodiny som dolu na chate. Zbeh je príkry v ťažkom technickom a pre mňa prakticky nebehateľnom teréne. O chvíľu ma dobieha dvojica Francúzov, pokecáme, pýtajú sa ma také veci, že ako sa mi páči (áno páči), či som prvý raz (áno som) a že či ešte nabudúce pôjdem. Tu spozorniem a takmer si poklepem po čele. Vám šije? Toto ešte raz??? Nikdy! Zdvorilo im odpovedám, že už asi nie, že mi to aj stačí. Nechápavo na mňa pozerajú a hovoria, že je to tu predsa veľmi pekné! V každom prípade ma chlapci dostali aspoň do akého-takého tempa pri zbehu. Nechávam ich ísť (ha, ha dobrá fráza) a onedlho ju tu druhá veľká občerstvovačka, kde ma čaká drop bag.  Táto mi pripadá asi najlepšia. Okamžite ako prichádzam tak sa ma ujíma chlap, usadí ma, pýta sa ma čo potrebujem, ochotne mi prinesie vak. Luxus! Sú tu sprchy, lehátka maséri, pedológ! (chlap ktorý sa mrkne na vaše odtlaky) Zdvorilo ho odmietam, pretože sa sám dotýkam vlastných nôh s dosť veľkým odporom a predstava, že to urobím niekomu druhému je nepredstaviteľná. Na druhej strane som si ich mohol umyť, ak by bolo zle :).  Ako chlípem polievku pozerám na pedantnú prácu pedológa, ktorý ma stanovisko opodiaľ.  Pozerá na nohy chlapa, ktorý to o chvíľu zabalí. Odtlaky sú príliš veľké.  So sebazaprením kontrolujem svoje vlastné nohy a s prekvapením zisťujem, že sú v pomerne dobrej kondícii. Dosť ma bolia prsty, čo je dané faktom, že som bol nútený obuť si tenisky, čo mi moc nesedia. V tomto okamihu mením ponožky, premasťujem nohy a rozhodujem sa vymeniť aj tenisky. Na nohy navliekam X-talony. Viem že riskujem, ale inak to nešlo. Z vaku vyhadzujem všetko nepotrebné, odľahčujem do maximálnej možnej miery. Som si vedomý, že záver bude krutý a tak si to nemienim robiť ešte horším. Prekvapivo svieži opúšťam stanicu a svižne vybieham do začínajúcej noci. Čakajú ma tri posledné vrcholy. Po krátkej rovinke sa dostávam do lúčneho terénu, s miernym stúpaním, ktorý sa čoskoro mení na premočenú bažinu. Kompletne premočím tenisky a viem, že do konca závodu už neuschnú. Moc mi to neprekáže, pretože celý pretek bežím v ponožkách s membránou - Sealskin. Viem, že pocit chladu rýchlo zmizne.  Prichádza noc a s ňou aj prvé z troch stúpaní. Francúzi mi povedali, že kto dá predposledné dva, tak už to má vybavené. Táto myšlienka ma drží a tak sa s chuťou púšťam do príkreho kopca. Zatiaľ to ide, aj keď ťažko. Strašne dychčím. Ústa mám vyschnuté, pery ma pália. Tieto dva vnemy sa stanú na zvyšok preteku najhorším zážitkom z preteku. Okrem toho začínam kašľať. Kašlem hrozne, naťahuje ma pri tom. Je to preto, lebo v hrtane sa mi tvoria strašne hutné hlieny a tie ma neskutočne dráždia. Ľudia okolo museli mať zážitok ... Horko- ťažko zdolávam prvý vrchol a už znovu zbieham príkrym terénom dole. Znovu nekonečný zbeh. Dochádzam na občertvovačku Inclés. Zvalím sa na stoličku v stane, ktorá sa zvažuje dozadu. Hmm ak spadnem, tak sa už nepostavím. Musím vyzerať hrozne, lebo pani sa na mňa kuká strašne podozrievavo. Na občerstvovačke majú pizzu, tak hneď do seba hážem jeden trojuholníček. A opäť rovnaký scénar - pitie, jedenie a odchod. Obzerám sa a pani sa za mňou dlho pozerá z okna chaty. Znervózniem. To vyzerám fakt tak zle? Kontrolujem svoje súčiastky a zdá sa mi všetko OK. Opäť stúpanie, najskôr mierne. Prechádzam okolo divokej riečky, na oblohe sa zjavil mesiac v splne. Neskutočné!  Som sám, potok hučí, ale inak je všade pokoj. Obzerám sa a v úžase zastanem.             V diaľke vidím bledú mihotavú siluetu veľkú asi ako kôň. Neveriacky mením uhly pohľadu, stále je tam. Do kelu! To čo je?!  Zvyšujem výkon čelovky aby som tomu prišiel na kĺb. Ha ha ha! Rozčerený prúd rieky v kombinácii so svitom mesiaca vytvoril takýto neuveriteľný prelud.  Spokojne sa otáčam a utekám ďalej. Zdá sa, že víly neexistujú. No pokračovanie je čím ďalej ťažšie. Nasleduje niekoľko menších výstupov a zbehov až sa konečne dostávame pod úpätie predposleného vrchu. Tak toto nevyzerá dobre! Zdvihnem hlavu a v diaľke mi mizne celý rad reflexiek - ďaleko a hlavne vysoko! Už teraz dychčím ako divý, čo ma ešte čaká? Už nerozmýšľam, že je to predposledný, ale hlavne najťažší vrchol. Už myslím len na to, že to chcem mať celé z krku. Už toho bolo dosť. Som príliš unavený. Spúšťam autopilota. Najskôr 20 krokov. Dychčanie. Pauza. Pohľad na hodinky ... + 3 výškových.... ďalších 20 krokov, dychčanie, pauza, pohľad na hodinky .... no takto to asi nepôjde. Zmena taktiky. Musíš kráčať po najbližšiu reflexku. Napočítal som ich 18. 18 dýchčaní, 18 zastavení, 18 záchvevov posledného vypätia síl. Následne sa terén trochu sklopil.... a zbadal som ďaší had stúpajúcich reflexiek.... Nenadával som, sklonil som hlavu a šiel. Pekne jednu po druhej. Až som ten predposledný vrch dal. Ani som sa za ním neobzrel. Mesiac mi svietil do chrbta - neuveriteľne silno. Vždy som sa zľakol, keď sa mi dostal do zorného poľa. Opäť strmý zbeh v skalnatom teréne. Opäť som to nevedel bežať a skôr som len akosi cupital, no žiaľ nie moc rýchlo a tak sa pomaly stierala hranica medzi výstupom a zostupom. Cestou som stretol partiu bežcov ako sa ukladajú na zem. Obiehal som ich s komentárom, že nech neblbnú a rozhodne nech na zemi nespia, že sa podchladia. Chata už bola celkom blízko. Neviem či na mňa dali.... No bolo mi ich ľúto. Bol som tiež veľmi unavený, no neviem si predstaviť takto zaľahnúť. To už len čakať na smrť. Čakala ma posledná chata. Tá bola veľmi skromná, len 2 miestnosti, v jednej otvorené ohnisko, tam domáca pani varila polievku. Táto mi chutila najviac. Domáci pán ma posadil na kartón instatných polievok, pretože som trval na tom, že musím sedieť v teple. Opäť na mňa prišiel spánok, a tak som si pár minút zdriemol. Skôr to bola séria mikrospánkov, kedže som sa vždy zobudil ako mi padá fukerka z kolien - tento proces sa opakoval aspoň sto krát. Keď už pospávania bolo dosť, zajedol som polievky, vypil koly a pobral sa na poslednú časť trasy. Ako povedali Francúzi, to už nič nie je. No keď som zistil, že ma čaká ešte 12 km a hlaven 600 m prevýšenia, tak som moc veselý nebol. Terén nebol ľahký, liezlo sa takými skalnými doskami a pohľad nadol ma razom prinútil nespať. Konečne posledný vrch! Hurá!!!!!. Predposledná fáza bola v znamení zbehu mne už známej chaty Sorteny. Zbeh bol opäť neskutočne dlhý. Každú chvíľu som očakával, že sa objaví vytúžená chata a ... nič. Následne som začal počuť hudbu, takú elektronickú ako z prvých digitáliek. Hurá! Chata už musí byť blízko. Melódia sa stále a stále opakovala. Do nekonečna. Ups! Tu niečo nie je v poriadku. Odkiaľ tá hudba vlastne je? Pekná zvuková halucinácia to bola! ( teda ak v kríkoch nespal medveď a v bruchu mal odhryznutú ľavačku vietnamskeho turistu).  Začína svitať a slnečné lúče sa dotkli štítov hôr. Tie hrdo zažiarili, akoby zahoreli láskou ku mne.  Zdravia ma a ja im odpovedám že dobré ráno, no zasa až tak rád vás nemám (to ten momentálny pocit)! Parádne svitanie! Konečne Sorteny. Posledné rutinné úkony. Čaká ma posledných 12 km. V hlave kalkujem ..... 12 km = 4 hodiny .... neakceptovateľné!. Pýtam sa pána na občerstvovačke. On mi s kľudom odpovedá - je to ľahké, za 2 hoďky som dole. To mi spraví náladu a s chuťou sa rozbehnem. Konečne je to terén, aký mám rád.  Oprem sa do toho a ono mi to ide. Predbieham niekoľkých bežcov, ktorí nechápavo krútia hlavou. Adamko mi píše SMS, že ma budú čakať a že pôjdu obaja so mnou do cieľa. Spočiatku je mi to ľúto, lebo mali bežať Solidtrail, no vyšlo to zrovna tak, že v čase ich štartu, budem dobiehať do cieľa. Adam nebol navyše vďaka hnačke vo svojej koži. Rodinná rada nakoniec vydala uznesenie.... Ja som zásadnejších rozhodnutí schopný nebol.  Ako neskôr ukázal čas, rozhodli sa správne. Terén je čoraz plochší, bežím ako o život. Predbieham niekoľkých stovkárov, dobieham pred náš hotel, vítam sa s chlapcami a spoločne bežíme posledné 2 km. Cestou mi chlapci porozprávajú všetko čo za posledné 3 dni zažili. Vbiehame do Ordina. Posledných 200 m... Eufória, všetci sa škeríme ako lečá a užívame si TEN okamih. Možno je to pár sekúnd, ale asi to je pocit, pre ktorý sa oplatí bežať vyše 50 hodín. Neviem. Objímam Katku. Zdravím Kuška, Markétu..... 

Veľa ľudí sa ma pýtalo, či som rozmýšľal, či to nevzdám. Moja odpoveď je nie.  Nikdy do takéhoto preteku nemôžete ísť s myšlienkou možnosti vzdania. Ona o chvíľku narastie a poskytne vám tú milosrdnú barličku zámienky, prečo to položiť.

Ronda je parádny pretek. Najlepší aký som zažil. Najkrajšie peklo :). Ak sa niekedy rozhodnete, berte ho s pokorou a veľmi vážne pristupujte k príprave. Inak Vás ten pretek dostane a zje pred druhým východom slnka. 

Tréning do vrchu sa osvedčil, no druhý raz by som pred pretekom absolvoval prípravu vo vysokohorskom teréne, áno je to priam nevyhnutné - pre každého.

Konečne ma zásadne neboleli nohy. Na druhej strane s dýchaním (+suché ústa a pery) to bolo peklo.

Výsledky (z môjho pohľadu úplne nepodstatné.... tu je jedno či dojdeš 50-ty alebo 150-ty):

Čas: 50:21, celkové poradie 82. Poradie v kategórii (veterán 1 - čiže mladší starci) 38.

A nezabudnime ani na Kuška. Martin Kušnier šiel Celestrail a šiel ho parádne! Dobehol 158 (pôvodne som napísal 182 - moc sa ospravedlňujem) !!!! Ako nič!


EPILÓG

Ďakujem svojej rodine. Áno , nezvyknem to takto ostentatívne a takto verejne. Ale ďakujem. Ronde som venoval veľmi veľa času, na úkor ich a s ich pochopením.  Popri práci a všetkom tom  to vôbec nebolo jednoduché. Preto veľká vďaka!

Tiež sa chcem poďakovať firme Win s.r.o. za zabezpečenie mojej výživy produktami Nutrend.


Fotopríloha



































piatok 24. júla 2015

The North Face Lavaredo Ultra Trail 2015 - GPS záznam

Tento záznam je žiaľ vďaka pomerne závažným nedostatkom hodiniek  Garmin Fenix 3 nekompletný. No som vďačný, že vôbec nejaký existuje, pretože už už to vyzeralo, že moje dáta sú nenávratne stratené.

Záznam odporúčam pozerať na PC a v pravom hornom rohu je potrebné prepnúť na metrický systém.

https://connect.garmin.com/modern/activity/818517225

štvrtok 23. júla 2015

The North Face Lavaredo Ultra Trail 2015, alebo ako si dospeláci plnia sny

 







Niekoľko slov na úvod



     Tesne po ukončení Pražskej stovky v decembri 2014 som sa rozhodol, že zo stovkami nadobro končím. Zaprisahával som sa, že už nikdy viac také utrpenie nechcem zažiť. Predpokladám, že takéto pocity zažilo veľa stovkárov, možno všetci. A väčšina stovkárov zažíva aj druhý pocit, ktorý príde veľmi skoro po tom, ako sa dotyčný jedinec po preteku spamätá. Tento pocit je túžba po tom, že EŠTE! Ešte jednu, a potom to asi nechám. Slovíčko asi je veľmi dôležité, pretože umožňuje slovo vziať späť. No a čo sa mňa týka, tento druhý pocit prišiel o dva dni po preteku, presnejšie počas cesty vlakom domov, vedel som, že aspoň EŠTE jednu chcem zažiť a samozrejme, hneď som si zaargumentoval, že táto bude posledná .... A pretože pôjde o poslednú stovku, tak by som ju chcel vo veľkom štýle predsa. Akonáhle som prišiel domov, sadol som za stroj a začal hľadať. Netrvalo dlho a objavil som - Lavaredo Ultra! Fúúú, to by bola bomba !!! Avšak po prečítaní registračných kritérií som vychladol - síce som kvalifikačné kritéria ohľadne počtu UTMB bodov spĺňal, no záujemcov je viac, ako môžu prijať a tak sa losuje. Pri mojom šťastí ma isto vylosujú .... ale medzi tými, čo neberú. No nevzdal som to a začal som pátrať a nakoniec som aj vypátral - v Česku. Dozvedel som sa, že český Salomon-run.cz  organizuje zájazd, ktorý okrem cesty, ubytovania garantuje aj miestenku na pretek!!!! A tak som po dohovore s mojou manželkou napísal ing. Janovi Weberovi, majiteľovi obchodu a prihlásil sa. Všetko vyzeralo úžasne, no začiatkom roku  som dostal mail, kde mi s ľútosťou oznámili, že zájazd sa pre nedostatočný záujem ruší. Dobrou správou bolo, že miestenka na pretek mi zostáva, ak budem mať záujem, dokonca som mohol prihlásiť aj dvoch svojich bežeckých kamarátov, ktorí chceli bežať kratší 47 km pretek - Cortina Trail. A záujem som rozhodne mal!!! Ing. Webera považujem za veľmi seriózneho a slušného pána, pretože mi hneď v niekoľkých veciach vyšiel v ústrety, za čo som mu nesmierne vďačný. Následne sme sa bezproblémovo elektronicky zaregistrovali. Okrem mňa náš miniatúrny team tvorili  rýchlobežka Maroš Hárenčák a bežecký nováčik Martin Kušnier alias Kuško. Zakiaľ čo Maroš mal za sebou niekoľko pretekov, Kuško dovtedy prakticky nebehal a už vonkoncom nie do kopca! Od tohto okamihu už šlo všetko hladko a naše systematické tréningy a celková príprava mohli začať. Približne mesiac pred začiatkom preteku sme si zabezpečili ubytovanie v hoteli vzdialenom približne 25 km od Cortiny D'Amprezzo.


Začiatok cesty (náš miniteam + Lenka Kyselicová)













 O preteku



     The North Face Laveredo Ultra (ďalej len LUT) je prestížny pretek, ktorý je zaradený do svetovej série ultra behov (Ultra-Trail World Tour), do ktorej patrí aj kultový UTMB. Pretek začínal v mestečku Cortina D'Amprezzo, snáď najkrajšej oblasti talianskych Dolomitov. Parametre trasy boli nasledovné: 119 km a 5850 pozitívnych metrov prevýšenia - skoro ako u nás vo Fatre.... Cortina Trail mal rovnaké miesto štartu a pre pretekára znamenal zdolať 47 km a 2650 m prevýšenia. LUT začínal 26.6.2015 o 23:00 a Cortina Trail 27.6. o 8:00 ráno. Kratší pretek mal spoločný začiatok a záver dlhšej trasy. Lepšiu predstavu získate pri zhliadnutí mapy a profilu trasy. Predpokladám, že vám práve začína tiecť slinka, nič si z toho nerobte, rovnako som sa cítil aj ja.


Mapa trasy LUT
Profil trasy LUT
Zoznam kontrol LUT

Mapa trasy Cortina Trail


Začiatok ....


     Do auta sme sadli ráno, jeden deň pred začiatkom preteku. Cesta bola príjemná a pomerne rýchla a podvečer sme ohúrení panoramatickými výhľadmi neskutočných kopcov boli na mieste. Ubytovanie bolo parádne, hotelík zašitý pod obrovským kopcom, síce skromný ale lacný - 60 Eur/noc za štvorlôžkovú izbu predstavoval polovičnú cenu ubytovania v Cortine. Ráno sme sa vybrali na Olympijský štadión, kde sa konala registrácia. Prišli sme dosť neskoro a tak sme si odstáli vyše hodiny v rade. Registrácia šla značne pomaly, čo mali na svedomí vykukovia, ktorí nemali kompletnú povinnú výbavu a snažili sa kontrolu rôznym spôsobom oklamať - napr. vytiahnuté podkolienky a na pol žrde spustené trenírky mali imitovať dlhé nohavice :). Organizátori ich však trpezlivo no neústupne presvedčili, čo všetko treba mať a tak to celé trvalo pridlho. Na druhej strane som sa nikam neponáhľal a tak mi to zdržanie vlastne nevadilo a v kľude som si mohol poobzerať konkurenciu, ktorá vlastne konkurenciou nebola. Pri registrácii sme okrem kontroly výbavy dostali tričko, čip so štartovým číslom (na ktorom bol veľmi vtipne a múdro (dole hlavou) vytlačený profil trate a dôležité telefónne čisla a igelitový vak, v ktorom sa dali transportovať náhradné veci do Rifugio Auronzo na 48 km. Vak bol dostatočne objemný na to, aby sa do neho zmestili napr. náhradné veci vrátane záložných tenisiek, gélov, batérii a podobne. Ja som túto možnosť plne využil (podobne ako takmer každý) a hlavne som si nechal poslať gély, ktoré som tak nemusel zo sebou vláčiť od štartu, no pribalil som aj náhradné oblečenie a rezervné obutie.  Na vak sa nalepilo štartové číslo a večer pred pretekom sa odovzdal organizátorom.  Pri registrácii sme tiež dostali druhé číslo, ktoré sa umiestnilo na tašku, v ktorej sme si nechali veci na prezlečenie po dobehnutí.  Po zaregistrovaní sme si pozreli Expo, kde ponúkali všakovaké lahôdky vo forme bežeckých pomôcok, odevov a topánok. Samozrejme nakupovali sme ako zmyslov zbavení, veď je treba využiť značné zľavy :). Deň nám ubehol pomerne rýchlo a už tu bol podvečer a záverečné balenie na pretek. Balili sme sa všetci a tak som zistil, že váha môjho vaku je asi dvojnásobná v porovnaní s vakmi mojich kamarátov. Hlavne, že som im zdôrazňoval, ako treba zvažovať každý gram! Popravde bol som na pokraji zúfalstva. Hoci som mal všetko prevážené, koncová " pocitová" váha mi pripadala neúnosná. A tak som začal prebaľovať .... z vaku mi postupne zmizol záložný zdroj na dobytie hodiniek a telefónu, z náhradnej batérie na čelovku Petzl Nao, som si zobral len akumulátor, nepremokavú bundu a nohavice som vymenil za ľahšie pertexové, dokonca som odpustil  trochu vody s fľašiek .... Viac sa robiť nedalo. A už tu bol večer a čas pobrať sa do Cortiny. Pobrali sme sa na pasta párty, kde sme si zajedli celkom dobré cestoviny, opakovane som si odskočil a nakoniec som do seba natlačil energetickú kašu B4 od Nutrendu. Nemal som pri sebe teplú vodu, ale šlo to zarobiť aj zo studenou. O 22:00 sme sa pobrali na námestie, kde štartoval pretek. Pretekárov tu zatiaľ nebolo veľa, no tušil som, že bude nával a tak som prezieravo zaujal pozíciu v prvej tretine štartového poľa. Moje predpoklady sa potvrdili, pár krát sme sa obzreli a zrazu bolo námestie plné pretekárov a už sa dopredu takmer nedalo dostať (teda okrem zopár "horolezcov", ktorí preliezali zátarasy). Vycucal som jeden dlhý a jeden krátky gél, ktoré som zapil pol litrom ionťáku. Stretávam skupinku krajanov a tak v tom dave vytvárame taký slovenský miniostrov. Zisťujem, že aj keď sa nepoznáme, máme spoločných známych, neuveriteľné. Ako sa štart blížil, atmosféra začala hustnúť, až sa dala krájať. Všetko na mňa pôsobilo, bežci, svetlá, diváci, kamaráti, predstava trate, ktorú si predstaviť ešte neviem a hlavne pocit začiatku nepredstaviteľného dobrodružstva.  Ja, čo som ešte pred dvomi rokmi vôbec nebehal a už vôbec nie do hôr, stojím tu na štarte s ďalšími spolubláznami. Neskutočné!





Alea acta est, čiže kocky sú hodené ...


 
    A je tu štart ... epická hudba, následné odpočítavanie a už sa celá masa hýbe. Tento pocit je zatiaľ najlepší, prišla úľava, že už to konečne začalo, no najviac na mňa pôsobia okolitý diváci, vystrkujúci na mňa ruky, aby som si s nimi ťapol ! Ja, chlapec z Martina !!! Bežím vyškerený ako lečo. Ešte pred koncom mesta čelo preteku začína naberaťpodľa očakávaní tempo, vedúci bežci sú už dávno preč a len občas preblikujúce čelovky v diaľke dávajú tušiť, že už ich ani náhodou počas preteku nestretnem.  Za mestom sa terén začína dvíhať a po krátkom asfaltovom úseku zatáčame do lesa. Čelovku zatiaľ nezapínam, pretože okolitý bežci svietia ako diví a tak šetrím batériu. Úvodná časť preteku je behateľná, vzdialenosťou aj stúpaním približne charakteru výbehu na Martinské Hole serpentínami. Nahor mi to ide celkom dobre a predbieham pomerne veľký počet pretekárov. Po dosiahnutí vrcholu sa terén sklápa a nasleduje klesanie, kde sa karty menia a napriek tomu, že bežím svižným tempom, ma mnoho bežcov predbehne. Takto to nakoniec bude takmer počas celého preteku. Na začiatku boli mnohí bežci premotivovaní a na môj vkus predbiehali na daný typ terénu dosť nebezpečne a aj ma to celkom vyvádzalo z vnútornej rovnováhy, pretože nerád niekomu zavadziam, no tiež som nemal záujem o vyvrtnutý členok hneď v úvode preteku. Nasledoval asi 7 km úsek po
dosť širokej ceste, pričom väčšia časť trasy bola rovinatá, prípadne s miernym stúpaním alebo klesaním. Tento úsek sa bežal veľmi dobre a šlo rýchlym tempom. Na psychiku pôsobilo dobre aj to, že na každej križovatke sa vyskytovali miestny fanúšikovia, ktorí oduševnene povzbudzovali. Zhruba na 18-tom km bola prvá občertstvovačka. Systém fungoval veľmi dobre - dobrovoľníci boli usmiati a ochotní. Na stanici sa dala doplniť voda alebo ionťák (podujatie spolusponzoroval Isostar) a dalo sa zajesť - syr, saláma, hrianky s nutelou či lekvárom, hrozienka, soľ ....   Chvíľku som si odpočinul no snažil som sa moc nezdržovať a utekal som ďalej. Charakter terénu bol dosť podobný predchádzajúcemu úseku. Nie príliš strmé behateľné stúpanie a následne svižný zostup. Tu sa začínali tvoriť prvé "vláčiky" bežcov, žiaľ pre charakter terénu som upustil od predbiehania a tak som musel prispôsobiť tempo, čo mi nerobí moc dobre. A tak prišla aj prvá kríza - začal som si cítiť stehná. Kým stihlo byť zle, bola tu druhá kontrola - Federavecchia, kde som mohol trošku vypustiť paru a načerpať energiu. Dobre mi to padlo. Pred kontrolným bodom sa opäť nachádzalo množstvo
fanúšikov a ich povzbudzovanie mi nalialo nové sily do žíl. Obdivoval som ich, pretože už bola hlboká noc a im sa nelenilo stáť von. Posilnený som vybehol do tmy a pokračoval ďalej. Stúpanie k jazeru Mizurina si moc nepamätám, pretože ma znovu rozboleli stehná a cítil som únavu. Akonáhle sa terén sklopil, užil som Carbonexovú tabletku a s prekvapením so zistil, že všetky ťažkosti, ktoré som dovtedy mal, do 10 minút úplne zmizli. Ba navyše som sa cítil plný síl. Tak sa stalo, že okolo jazera som prešprintoval ako by som bol na začiatku preteku. Začalo svitať. Za jazerom začalo stúpanie na najvyšší bod preteku - Lavaredo. Bol som stále plný síl a aj keď stúpanie bolo značné a nebehateľné, dokázal som rezkou chôdzou predbehnúť veľké množstvo pretekárov. Vám priatelia z Malej Fatry dokážem toto stúpanie prirovnať približne k výstupu na Kľačiansku Maguru. Na vrchole ma čakala teplá a útulná chata a hlavne môj vak s náhradnými vecami. Na chate bola teplá strava, maséri a vôbec full service. Jedine pán obsluhujúci časomieru sa tváril veľmi tajomne a ani za svet mi nechcel prezradiť moju aktuálnu pozíciu v bežeckom poli. Asi to bolo nejaké štátne tajomstvo a tak som sa s tým zmieril a ďalej moje umiestnenie neriešil. Popravde, bolo mi to dosť jedno.   Z vecí, ktoré som si mohol vymeniť som si zobral len gély a nasáčkovaný ionťák. Na občerstvovačke som strávil približne 20 minút a tak bol najvyšší čas pobrať sa ďalej. Z vyhriatej chaty sa mi do chladu moc nechcelo, no bolo treba ísť. Nasledujúcich 20 minút som bežal s otvorenými ústami, pretože som bol ohúrený neskutočnými výhľadmi. Bežalo sa okolo Tres Cimes a jednoducho to musíte zažiť aby ste pochopili. Tento úsekom bol rovinatý. Ako sme kopčeky obehli terén sa prudko sklopil a v technicky ťažkom teréne sa bežalo smerom dolu. Teda ja som väčšinou kráčal, pretože som bežať nedokázal. Každý dopad na tvrdé a ostré skaly mi spôsoboval bolesť. Na tento úsek nespomínam moc dobre. Po zbehnutí do údolia bolo potrebné prekročiť rieku. Čítal som si veľa filozofických úvah, či si treba vyzuť topánky alebo nie, no ja som to moc neriešil a rieku jednoducho prebehol. Dokonca to bolo príjemné ochladenie ubolených nôh.  Terén sa zrovnal a po menšom stúpani a klesaní nasledovala občerstvovacia stanica (kde mali zavárané ovocie -mňam). Konečne som bol za polovicou. Opäť ďalší boľavý zostup, ale vo veľmi príjmenom teréne - lesíku a následne sme sa
napojili na spoločný úsek s bežcami Cortina Trail. Terén sa zmenil na technický, kamenistý s pomerne príkrymi zrázmi a úzkymi chodníkmi, pre stúpanie sa bežať nedalo. Vycupitali sme na takú kamenistú až púštnu krajinu, ktorou pretekala rieka, ktorá za seou zanechala obrovské pole makadamu. V kombinácii s otvorenými terénom a páliacim slnkom dostalo telo ďalší úder. Aj tu sa niekoľko krát prekračovala rieka, no našťastie bol stav vody dosť nízky a tak som si namočil pravú nohu len raz.  Po nekonečnom, technicky náročnom ale zato nádhernom motaní sa po ostrých kameňoch konečne dobieham na občerstvovaciu stanicu Rif Col Gallina. Veľmi dobre mi padlo pivko, ktoré mi podal so sprisahaneckým žmurknutím jeden z organizátorov. Konečne sa terén zmenil na lesnú cestu a tak som dokázal bežať. Nasledoval výstup na druhý najvyšší vrchol preteku Rifugio Averau, ktorý pre mňa nebol zásadnejšie náročný. Hore hlavný sponzor zorganizoval osvieženie vo forme horúceho čaju, ktorý mi padol vhod. Zostup sa niesol opäť v znamení ťažkého technického terénu, ktorý som nedokázal bežať. Boleli ma premočené chodidlá a tiež som si cítil stehná. Hurá, som na predposlednej kontrole Passo Giau, situáciu mám pod kontrolou a kedže mi pivko na predchádzajúcej kontrole zachutilo, rozhodol som sa, že si kúpim v blízkej reštike druhé a takýmto spôsobom načerpám sily na finálne úseky. Prišla mi správa, že Maroš dobehol a že o Kuškovi nič nevie. Manželka s chlapcami ma povzbudzuje na diaľku a nalieva mi do žíl toľko potrebnú sebadôveru. Je
čas ísť a tak dopíjam pivo a v tom na stôl začínajú padať prvé kvapky dažďa ... do kelu! Nad horami sa zablysne a následne zahrmí. Presne to, čo som nechcel. Váham, či ísť ďalej. Pýtam sa časomerača, ako to s počasím vyzerá. S kľudným výrazom v tvári mi vysveľuje, že sa nemusím obávať, pretože búrka je podľa jeho údajov z počítača presne na opačnej strane ako je trasa. Keď mu ukazujem olovené mraky a blesky práve nad našou trasou tak len nechápavo krúti hlavou a vytrvalo tvrdí, že mám byť pokojný, pretože búrka je predsa inde. No čo už. Po krátkej úvahe na seba navliekam pertexovú bundu a gate  a rozhodujem sa pokračovať zavesený za malú skupinku bežcov. Hodinky na ruke mi zavibrujú a zhasnú - došla im energia. Aspoň že mám appku v telefóne a tak ho vyťahujem aby som ju spustil. Stihnem si ešte prečítať správu od Kuška, že aj on je v cieli a že ma počkajú na lavičke. Následne ešte stihnem zazrieť v rohu telefónu údaj o batérii - 1% a už nechápavo čumím na čiernu obrazovku. Do kelu!!!!! Zrovna teraz. Spomínam na externú batériu, ktorú som vyložil. Nedá sa nič robiť, treba pokračovať. Nadávam si popod nos, dážď je čoraz prudší, blesky nám lietajú nad hlavami. V snahe ukľudniť sa odhadujem vzdialenosť búrky - záblesk - jeden - báááác, hrom sa ešte dlho ozýva medzi horami. Takže som rovno v búrke. Paráda. Z dôverou zovriem karbónové paličky (mimoriadne dobrý vodič elektrického prúdu), sklopím hlavu a ako posledný z vláčika ticho nasledujem spolubežcov. Ani za nič ich nemienim nechať odísť, aj keď sa neskutočne jedujem na chlapa predo mnou, ktorý drží paličky za sebou spôsobom akoby lyžoval a tak sa mi  mihajú pred nosom... júúúj ako by som ho ! Zúrivo mu občas do nich udriem vlastnými palicami ale chlap nereaguje. Cestu moc nesledujem iba sa snažím vyhnúť bystrinám, ktoré rýchlo vznikajú na horských chodníčkoch. Všetko je premočené, my tiež. Spomínam na svoju nepremokavú výbavu, ktorú som nechal v náhradnom vaku. Búrka ustáva, ani si to neuvedomujem, no zdvihol sa chladný vietor. Terén začína klesať a spolubežci sa rozbiehajú, ja pre bolesť nemôžem. V diaľke vidím poslednú občerstvovačku. Vietor, zima, vyčerpanie s neschopnosťou bežať si vyberajú svoju daň. Je mi hrozná zima, drkocem zubami a rozmýšľam, že ak rýchlo niečo nevymyslím, bude zle, veľmi zle. Prinútim sa dať dole batoh a následne bundu. Vyťahujem náhradné tričko a rukavice. Znovu bunda, ruksak a už je dobre. Pokračujem ďalej a viem, že to už zvládnem. Na občerstvovačke na seba ešte natiahnem elasťáky. Posledný úsek je snáď najnáročnejší. Prudké klesanie, mokrý terén a technické pasáže v šmykľavom blate medzi
kameňmi a koreňmi. Oproti mi vybieha starostlivý dobrovoľník a pýta sa, či som OK. Prichádza varovať pretekárov, aby sa tento úsek nesnažili bežať. Mňa to teda rozhodne ani len nenapadne.
Unavený a ubolený sa len pajdám po horskej ceste, ako inak kamenistej. Skúšam bežať ale nejde to. Modlím sa za asfaltku, ktorá stále neprichádza. Konečne vybieham z lesa, lúka a v diaľke domy. Už je dobre. Začínam utekať, konečne asfalt. Vbieham do mesta a nálada sa mi prudko zdvíha. Opäť množstvo divákov, usmiatych, v očiach im čítam obdiv. Znova sa škerím a prebieham cieľom. Poviem pár nezmyslov do mikrofónu, odovzdám čip a dostanem finišerskú vestu.  Na všetko zlé je zabudnuté, ostáva len pocit opojenia. Dokázal som to.

Výsledky





















Kompletné výsledky LUT
Kompletné výsledky Cortina Trail

Pozitíva:


Diváci všade na trati. Turisti, ktorý z diaľky uhýbajú z trasy. Doslova všetci povzbudzujú. Organizátori a polícia, ktorí zastavujú dopravu a to spôsobom, aby bežci nemuseli ani náhodou spomaliť. Občerstvovacie stanice.

Negatíva:


 žiadne


Chyby:


Chýb som spravil hneď niekoľko:

- nekontroloval som stav batérie mobilu
- nevhodná obuv (Inov8 Race Ultra 270), väčšina závodníkov si obula Hoka One alebo Techniky
- na budúce si zo sebou zoberiem aj nepremokavú bundu a nohavice
- Garminu by som veľmi rád "vyčistil" žalúdok za ich Fenix 3 - slabá výdrž batérie a poškodený gps záznam
- nezobral som si náhradné ponožky
- obliekol som si nové oblečenie bez toho, aby som ho vyskúšal (áno som hlupák), moje nové nohavice Compressport sa mi za to odmenili podliatinami na stehnách
- stratil som náhradný akumulátor do Nao
- zabudol som si papierové vreckovky (na druhej strane už viem, prečo je v odporúčanej výbave elastický obväz - oceníte, keď na vás príde slabá chvíľka - čistý luxus ! :) )

Moja výbava:


Compressport tričko a kraťasy
Tenisky Inov8 RaceUltra 270
Buffka Buff
Kompresné návleky Skins (na ruky aj lýtka), v zálohe som mal kompresné návleky Eleven
Čelovka Nao + náhradný akumulátor
Bežecká vesta Salomon S-Lab Adv Skin 12 + 3 fľaše na vodu Salomon
Bežecké paličky Black Diamond Ultra Distance
Ponožky Salomon S-Lab
Rukavice Montane Prism Glove


Slnečné okuliare
Šiltovka Inov8
Fukerky gate Newline
Fukerka vetrovka s kapucňou Benesport
Tričko s dlhým rukávom Newline
Elasťáky Newline
Návleky OutdoorResearch
Strava od Nutrendu



Slovo na záver


Z hľadiska priebehu preteku som postrehol jedno - množstvo elitných bežcov išlo akosi naľahko. Po prečítaní článku na Rungo mi to doplo. Eliťáci majú podporné teamy na trati. Asi to nie je zakázané, no mení to veci úplne zásadne a nemyslím si, že je to fér. Zakiaľ čo ostatní bežci si musia nosiť všetku povinnú aj doplnkovú výbavu zo sebou, elita beží naľahko a v prípade, že niečo potrebuje alebo nepotrebuje (strava, voda, suché tenisky, paličky, oblečenie, čelovka...) mu ju jednoducho podporný team dodá. Odhadujem, že takto ušetrený jeden kilogram váhy umožní dobehnúť o hodinu skôr (možno aj viac). Tým pádom výsledky eliťákov a nás ostatných nemá zmysel porovnávať. Nechcem tým znevažovať ich obdivuhodný športový výkon, iba chcem na tento fakt upozorniť.(Väčšinou sa o tomto nedočítate a do zákulisia pretekov nevidíte).

Poďakovanie


V prvom rade ďakujem svojej rodine, bez ich podpory by to jednoducho nešlo
Taktiež ďakujem všetkým priateľom, ktorý ma podporili

Osobitne by som rád poďakoval:


Ing. Janovi Weberovi -  firma Salomon-run.cz  
Mgr. Dušanovi Prachárovi - Win s.r.o. zástupca firmy Nutrend na Slovensku
Kamarátke Lenke Kyselicovej - zastúpenie firmy Eleven Sportswear  a SportProfi
Kamarátom Edovi Grolmusovi a Petrovi Móricovi - zastúpenie firmy Buff
Petrovi Verčekovi - autorovi mojej profilovky



A ešte posledná - reklamná :)

streda 17. júna 2015

Stravovanie a pitný režim počas ultramaratónu

Počas svojej krátkej ale zato intenzívnej cesty som nadobudol niekoľko skúseností. Je pre mňa úplne zvláštny pocit, vyjadrovať sa ku stravovaniu, pretože tí, ktorí ma poznajú vedia, že stravu som nikdy príliš neriešil.  Budem písať vyslovene SVOJE názory a plne chápem individuálne potreby a požiadavky, lebo každý jedinec musí rešpektovať vlastné potreby (vegetaráni, vegáni, frutariáni a iní rastafariáni - peace forever !  :) ).

Začnem trošku všeobecne .....

Prakticky celý život som bol mäsožravec, živočíšna potrava tvorila dominantnú časť môjho jedálnička. Okrem toho som klasicky "po slovensky" jedol v pomere 1:1 k mäsu prílohy - zemiaky, ryžu, knedle a pod.... Však to určite poznáte. :) Napriek tomu som nikdy nebol tučný (skôr 58-kilový chrt).  Po  určitom čase ako som začal behať, bola prvým prekvapením zmena jedálnička. Táto zmena vyplynula úplne prirodzene, jednoducho moje telo si vypýtalo čo potrebuje a ja som ho poslúchal. V strave mi tak ubudlo klasických príloh a pribudlo (v mojom prípade radikálne) čerstvej zeleniny. Zaujímavosťou je, že nikdy som nejedol veľa ovocia, no ako mi odbehané kilometre pribúdali (lámalo sa to okolo 2500 km), tak som začal pociťovať chuť na ovocie. A tak som jedol množstvo pomarančov, jabĺk, hrušiek, ďatlí, melónov...... je možné, že za mesiac som vtedy zjedol takmer svoju celoživotnú spotrebu ovocia :).  Popri tom množstvo zjedeného mäsa sa nezmenilo a mäso mi stále chutí, no ubudlo klasických príloh - častokrát ich vynechám úplne. Uprednostňujem steaky a narýchlo opečené mäso na woku, no nepohrdnem ani pečenou kačkou/husou, pečeným mäsom, rezňami a vôbec akýmkoľvek typom mäsíčka.... mňam! V celkovom ponímaní je však moja strava veľmi pestrá a áno aj veľmi zábavná a chutná.


Stravovanie bežca je možné rozdeliť do štyroch fáz:


1. Stravovanie ďaleko pred pretekom

Tu dám jediné odporučenie - jedzte si čo chcete! :) Pretože veľa trénujete rešpektujte, že vaše telo potrebuje zvýšený prísun energie, vitamínov a minerálov. Lepšie ako jesť chémiu (tablety), je príjmať tieto látky prirodzenou cestou - pestrou stravou.

Rešpektujte zvýšené energetické požiadavky pred tréningom. Platí zásada č. 1.: Nikdy nechodťe behať hladný!!!! Kto zažil "hlaďák" počas aktivity, vie o čom hovorím. Najneskôr pol hodinu pred behom je vhodné zajesť si niečo ľahké, pričom každý si musí vyskúšať, čo mu vyhovuje. Napr. hrozný zážitok mám s fašírkami (áno viem, že to má ďaleko od ľahkého jedla, no mal som možnosť vybehnúť si cez víkend hneď poobede, tak som neodolal). Bleee... :) :) :)


Zažil som hlaďák počas behu a zrovna vtedy som si nezobral svoju obľúbenú Mars tyčinku (však načo, že?). Bolo to zrovna v polovici feraty na Martinské hole. Mal som hypoglykémiu, triasol som sa, veľmi som zoslabol a začínalo mi byť jasné, že môže vzniknúť problém, dokonca až taký, že nezvládnem cestu nahor a ani nadol. Šťastím pre mňa bolo, že som vtedy našiel v ruksaku zabudnutý gél. Asi po 10 minútach, ako som ho zjedol, som dokázal bežať do vrchu!!!! Nakoniec to dopadlo tak, že to bol jeden z mojich najrýchlejších behov vo finálnej časti feraty. 

Takýchto stavov som mal počas tréningov niekoľko. Kedže som s nimi rátal, tak som vždy zo sebou nosil peniaze (možnosť kúpy napr. horalky, kofoly, malého piva a pod...) alebo Mars tyčinku, prípadne v dnešnej dobe nosím zo sebou (rovnako ako moji kamaráti) jednu Carbonexovú tabletku, čo je veľmí efektívne riešenie, pretože je veľmi ľahká, spratná a neskutočne účinná.
Pred ťažkým tréningom (20 km a viac) som vyskúšal kašu B4 od Nutrendu. Čo sa týka konzistencie a chuti, nie je to zrovna moje gusto, avšak spoľahlivo ma banánová bé forka podržala počas ťažších výkonov a tak som ochotný prižmúriť oko a zhltnúť ju (ovsené vločky u nás tradične  prehliada aj  pes v stave najvyššieho zúfalstva a ja osobne som tento typ stravy dobrovoľne zjedol asi len teraz :) ). Dokonca som takýto typ tréningu dokončil bez ďalšej stravy či gélov.



2. Stravovanie tesne pred pretekom

Vhodne zvolená strava pred pretekom, je jedným z úplne základným prvkom, ktoré ovplyvňujú úspech prípadne neúspech. Častokrát som jedol energeticky bohatú potravu a to večer ako aj ráno pred pretekom. Strava nesmie byť ťažká. Ja osobne sa určite vyhnem niektorej zelenine - paprike, cesnaku, jedlám ako je guľáš, klobása a pod. Vhodné sú vajíčka, cestoviny, ryba, syry, ovocie .... no odskúšaný mám aj steak ;). Tiež sa vyhnite jedlám, ktoré nafukujú .... najmä vtedy, ak nebežíte sami, prípadne ak chcete zanechať dojem :). Nejedzte jedlo, ktoré dlho "leží" v žalúdku. Každý z nás má "svoje jedlá", ktoré netoleruje - zistite si dopredu, o aké ide. Rozhodne treba vyskúšať daný typ stravy už počas tréningu a pred pretekom sa zjedzte len overenú stravu. Vzhľadom na dobrú skúsenosť ja osobne pred každým pretekom určite budem preferovať už spomínanú kašu B4, ktorú zjem asi hodinu pred začiatkom preteku. Páči sa mi na nej, že dokážem predvídať ako dlho a ako intenzívne bude fungovať, čo žiaľ u bežných potravín predpovedať úplne neviem. Veľa ľudí robí pred pretekom zásadnú chybu a tou je žúrka... Večer pred pretekom sa zíde veľa starých alebo budúcich kamošov a spať sa ide až nadránom .... Myslím si, že výsledkom je premrhaný pretek - celé úsilie, ktoré si dovtedy venoval vyjde navnivoč... Jednoducho pred pretekom sa treba dobre vyspať, optimálne dve noci po sebe, no toto sa mne nikdy nepodarilo. Striedma konzumácia alkoholu večer pred pretekom je vhodná - uvoľní napätie a lepšie sa aj zaspáva.

3. Stravovanie počas preteku

Konečne sa dostávam k jadru veci a môžem byť konkrétnejší než v predchádzajúcich častiach. Počas pretekov som sa stretol s niekoľkými typmi bežcov: čistí gélaci, gélaci kombinujúci jedlá na občerstvovačkách, čistí bufetári - stravníci občerstvovačiek, producenti domácej chémie - výrobcovia domácich gélov, chia konzumenti, konzumenti tukov, konzumenti adaptogénov, konzumenti ďatlí, vegetariáni/vegáni, frutariáni, a prekvapení amatéri. Myslím si, že každý z týchto typov (okrem prekvapeného amatéra) má určitý význam a vychádza z poznatkov svojich potrieb počas ultrabehu.

Ja to robím takto:

Strava - hodinu pred pretekom - 1x Nutrend B4 Before activity (namiesto toho sa môžete poriadne naraňajkovať ... no s uvážením, akú stravu tolerujete, a akú nie. Urtčite sa hladný na beh nepúšťaje)
             pol hodinu pred pretekom - 1 x dlhý gél Nutrend Enduro Snack
                                                          1 x krátky gél Nutrend Carbo snack
                                                          1 x Nutrend Šleha alebo Nutrend Brutus
                                                          2 magnéziové tablety Nutrend Anti cramp
                                                          a celé to zapijem to 500 ml Nutrend Profi Drink alebo
                                                          hypotonickým Isodrink
                 





Poznámka: uvedomujem si, že to vyzerá ako reklama na produkty Nutrendu, ale je faktom, že som s ich produkatmi maximálne spokojný a používam ich od Malofatranskej 100. Vzhľadom k tomu, že mám dobrú skúsenosť iné produkty neriešim. Je zaujímavé, že voči takejto chémii som mal na začiatku značný odpor, ako bežcovi mi to pripadalo celé umelé, či dokonca nefér. Tiež som sa obával, čo za "svinstvo" gély môžu obsahovať. Po Nutrende som siahol preto, lebo v časoch mojich začiatkov podporoval Slovenský Olympijský team a tak som mal aspoň akú takú istotu, že neobsahuje žiadne zakázané látky. V dnešnej dobe si všímam, že množstvo bežcov, obzvlášť tých top, siaha po géloch.

Čo budem počas behu jesť a piť záleží dosť od počasia. Iný režim je v zime, chlade a daždi a iný počas horúcich letných dní. Vo všeobecnosti je možné povedať, že v zime vypijem menej tekutín, respektíve v horúcich dňoch potrebujem tekutiny navyše.

Držím sa zásady, že počas behu sa  (okrem iných vecí) sústredím na svoje potreby pitia a energetické požiadavky. Platí pravidlo, že pijem skôr, než som smädný a jem aj keď nie som hladný - základný stravovací a pitný režim mám dopredu určený. Nečakám, kým vznikne akýkoľvek typ problému, ale snažím sa mu predchádzať. Nedostatok energie, tekutín alebo chýbajúce minerály ma značne spomalia, až kým nedôjde k normalizácii stavu. Pokiaľ však necháte veci zájsť príliš ďaleko, môžu byť vyššie uvedené faktory príčinou, že pretek nedokončíte a skončíte s kŕčmi, celkovým oslabnutím, bolesťami brucha alebo zvracaním. Tiež musím upozorniť, že obzvlášť s minerálmi a tekutinami to netreba prehánať, pretože ak sa príliš zavodníte, alebo užijete veľa minerálov, tak skončíte rovnako zle. Jednoducho rozmýšľajte a rátajte koľko ste toho pojedli a vypili.


Čo si beriem zo sebou:

1x sáčok s kuchynskou soľou (túto väčšinou mávajú aj na občerstvovačkách, no rád ju mám pri sebe - pre istotu). Balím si ju do malého "zip" sáčku, teda používam vlastne dva v sebe, pretože kryštáliky soli niekedy zalepia zatvárací mechanizmus.




4-5 x sáčok s nameranou dávkou iontového prášku - Nutrend Profidrink alebo Isodrink. Opäť typu zip. Nikdy sa nespolieham na ionťáky na občerstvovačkách, pretože netuším čo je v nich namiešané a častokrát mi pripomínajú len zafarbenú vodu.

2-3 tablety Nutrend Carbonex - túto si dávam na noc namiesto Carbo Snacku (obsahuje kofeín a taurín a tak ma nakopne) a tiež si ich držím v zálohe pre prípa potreby. Napríklad často ich zjem pred poslednými 10 km, kedy už meliem z posledného.

1 x Šleha alebo Brutus (Šleha sa už prestala vyrábať). Túto užijem v polovici preteku.

4-5 x Enduro Snack - pretek si rozdelím na 4-5  rovnakých intervalov, kedy gél vypijem.

4-5 x  Carbo Snack - platí to isté ako pri Enduro Snack

minimálne 12 ks tabliet Anti Cramp, tieto väčšinou užívam na každej občerstovačke jednu a doteraz sa mi vždy stalo, že som časť tabliet rozdal kŕčujúcim spolubežcom :)

1x Mars tyčinku alebo sáčok ďatlí na spestrenie (vykôstkované ďatle v poslednej dobe milujem, hovorí sa, že jedna ďatla postačuje na 40 minút behu a čítal som o človeku (mimochodom Slovák), ktorý behá výhradne na ďatliach.

Na všetkých občerstvovačkách pijem a jem na čo mám aktuálne chuť. Vynikajúce je ovocie, ktoré zárovaň aj hydratuje - obzvlášť obľubujem pomaranče, zhltnem však aj banán, čokoládu, v druhej polovici preteku aj chleba s masťou, kávu, kolu, pivo (ale iba jedno).

Prvých 20 km stravu a pitie neriešim vôbec (ak nie je horúco), častokrát si beriem s
o sebou len pol litra obyčajnej vody a druhú fľašu mám prázdnu (šetrím tak na hmotnosti).

Zo sebou mám 2x 500 ml fľaše typu soft flask - do jednej si miešam ionťák / Profidrink a v druhej nosím čistú vodu. Soft flasky sú veľmi ľahké a spratné - preto ich obľubujem. Buď používam Salomon, ktoré som dostal k bežeckému vaku, alebo Marmot, ktoré majú zasa výhodu, že sa dajú zamknúť (po stlačení sosáčika voda netečie).


Pokiaľ počas behu pociťujete veľkú únavu, kŕče alebo bolesť, môže to byť v dôsledku nedostatku minerálov alebo energie (no POZOR! aj v dôsledku ich prílišného užívania!!!!). Zázračným riešením je užitie trocha soli (funguje to v priebehu niekoľkých desiatok sekúnd), prípadne napitie vody alebo užitie gélu (v tomto prípade odporúčam krátky gél - Carbo snack prípadne Carbonex tabletu).

Ešte rada na koniec: Niektoré typy pretekov umožňujú prenesenie druhého ruksaku na kontrolu v polovici pretekov. Využite to a polovicu svojej stravy si pošlite s ruksakom. Pamätajte, že čím ste ľahší, tým ste rýchlejší! Toto je univerzálna zásada!!!!

Noooo a konečne sme v cieli .....

4. Stravovanie po preteku

Po dobehnutí mám dobrú skúsenosť s užitím regeneračných nápojov - Regener alebo BCAA Recovery support, tieto užite do 40 minút po aktivite. Regeneračné nápoje sú obzvlášť vhodné po  tréningu, kedy minimalizujete "požieranie" vlastného tela zvýšenými energetickými požiadavkami. Minimálne sa určite po dobehnutí ultrabehu najedzte. Ja si určite doprajem aj pivko.